Motto:

O dvadsať rokov sa bude polovica ľudstva živiť koučingom a workshopmi.

Cesta „budem robiť len to, čo ma baví“ má aj svoje úplne triezve a ekonomické ohraničenia či riziká. Minimálne v slobodnom – a trhovom – svete, v ktorom sa my a tá šťastnejšia časť sveta pohybujeme. Niektoré prirodzené zákony jednoducho nepustia – a je úplne k veci si ich pripomenúť.

Záujem a dopyt

Akýmsi základným rizikom je obyčajné ohraničenie dopytom. Inak povedané: živiť sa svojou vášnou (a teda inkasovať prijateľnú a pravidelnú sumu na svoje živobytie a potreby) môžeme iba vtedy, ak existuje dostatočný počet záujemcov o naše služby či produkty (teda zákazníkov a klientov), ktorým nimi dokážem natoľko pomôcť, že mi za ne zaplatia (ideálne pravidelne). Nijak inak to v slobodnom trhovom prostredí ani nejde – a podľa všetkého to nejde inak ani v komunite bez súkromného vlastníctva  meny. Môžeme sa od rána do večera venovať akvitite s absolútnym „flow“, ak však čosi nenakŕmi naše deti či nezabezpečí ubytovanie, čosi tu škrípe.

Konkrétne a presnejšie to pomenúva Chris Guillebeau vo svojej pomerne populárnej knihe „Startup za pakatel“, ktorá na praktických prípadových štúdiách ukazuje, ako je možné uspieť prostredníctvom vlastného slobodného „mikrobiznisu“:

„Ne všechno, co jste si oblíbili nebo co vám jde, je zajímavé pro zbytek světa, a ne vše se dá zpeněžiť. Může mě hodně bavit pojídání pizzy, ale nikdo mi za ně platit nebude. Stejně tak žádný člověk nedokáže poskytnout rěšení každého problému nebo být zajímavý pro každého. Ale v průniku dvou kruhů, kde se prolínají koníčky a dovednosti s užitečností, se může dařit mikrobyznysu založenému na svobodě a hodnotě.“

Ešte raz: prienik toho, čo viete dať a toho, čo tí ostatní – ľudia, firmy – chcú a sú ochotní, resp. majú na to, zaplatiť si to. Tento model funguje, iné veľmi nie. Výnimkou môžu byť aktivity podporované mecenášmi, grantmi či dokonca dotáciami, prípadne rôzni „podnikatelia“ profitujúci z verejných dotácií (týchto však z našich úvah vynechajme).

Konkurencia

Tam, kde nás (v dobrom) neohraničujú zákazníci, stoja nám „v ceste“ jedinci túžiaci po práci snov podobní nám. Môžeme mať potenciálnych odberateľov, ktorí sú ochotní platiť prijateľné ceny, riziko, resp. možnosť, že čosi podobné bude tým istým odberateľom poskytovať aj ktosi iní (príp. viac „iných“) a dokonca lepšie či lacnejšie, je totiž úplne prirodzené. „Tí druhí“ majú potenciál znížiť odbyt našich služieb prípadne ich ceny –  dokonca na takú úroveň, že bude nevyhnutné to „zabaliť“.

Riziko konkurencie je však možné minimalizovať rôznymi spôsobmi – napr. výrazným odllíšením či unikátnosťou. Ak sme v tom, čo robíme, jedineční (a ideálne jediní), vytvárame akoby vlastný trh, kde na nás nikto nemá – podľa niektorých názorov konkurencia de facto neexistuje.

A neznamená to samozrejme, že musíme byť prví. Na dlhodobejší úspech či prežitie stačí mať svoj podiel, tj dostatočný počet odberateľov. Nič viac.

A ešte čosi: šťastie

Úspech žiadnej cesty nie je vopred zaručený, dokonca ani vtedy, keď máme všetko dokonale pripravené a naplánované či trh patrí nám. Za mnohé výsledky môžu veci mimo nás – napríklad aj obyčajné šťastie. Údajne prežije len 10% podnikateľských projektov, alebo – ak nechcete rozprávať vyslovene o „podnikaní“ na niekoľko úspešných mikrobiznisov pripadá mnoho neúspešných, ako píše Chris Guillebeau vo svojej knihe. Všimnite si napr. krčmy okolo seba: niektoré sú dlhé roky neustále plné a žijú, iným – s dobrou polohou či kvalitnou ponukou – však akosi chýba tá správna atmosféra, zívajú preto prázdnotou a časom zanikajú. Ako som sa nedávno dočítal v jednej obchodnej zmluve: „Neither Party to this Agreement shall be liable for delays in performance caused by acts of God.“

Motto z úvodu (neviem, kde som ho čítal) je teda možno trefné, vtipné a tvrdo sarkastické, ale v reále vďakabohu neuskutočniteľné.

Článok je samozrejme osobným názorom autora. Ten Tvoj môžeš napísať do diskusie.

Share →

2 Responses to Aj „slobodní v práci“ musia uspieť na trhu

  1. Viola píše:

    Ďakujem za článok. Na prvý pohľad je hlavná myšlienka úplne banálne jasná vec, ale v živote sa často rozhodneme pre prácu ktorá síce zodpovedá našim schopnostiam a je po nej dopyt, ale naše záujmy sú niekde úplne inde.. Práve preto je dobré občas sa s rozbehnutým vlakom zastaviť a premyslieť si kam chcem, môžem a viem ísť ďalej. 🙂 Ľahko sa to však hovorí, ťažko sa robí…