Formát našich diskusií je iný – nezvyklý a práve tým ma priťahuje. Zároveň je to asi najlepší spôsob učenia sa, aký poznám.

Jednoducho a slobodne
Na prvý pohľad fungujeme veľmi jednoducho – sedíme a rozprávame sa. Nikto sa nemusí zapájať a bežne sa stáva, že tam človek celý čas sedí a len počúva. K téme sa vyjadrujú tí, ktorých zaujíma. Každý môže tému zmeniť a povedať, že chce hovoriť o niečom inom. Nie sú správne odpovede, sú len názory a snaha navzájom si porozumieť. Učíme sa jeden od druhého.
Ak však téma niekoho nezaujíma, alebo sa niekto moc rozkecá, niektorí účastníci očakávajú odo mňa alebo Ľuda, že s tým niečo spravíme. Tiež niekedy očakávajú, že určíme tému, zavelíme prestávku alebo koniec.
Zvyky zo školy sú v nás zakorenené tak hlboko, že aj keď na začiatku povieme: „tu nemáme šéfa, každý môže hovoriť čo chce“, existuje očakávanie, že to bude niekto riadiť. Tento formát používame preto, lebo chceme, aby ľudia slobodu zažívali, nie o nej len počúvali. Súčasťou zážitku slobody je aj zážitok zodpovednosti – teda toho, že keď sa mi niečo nepáči, musím to povedať sám, alebo trpieť ďalej.

„Chceme, aby ľudia slobodu zažívali, nie o nej len počúvali“

Zapamätanie bez námahy
Spomínam si, že ako študent informatiky, som sa veľmi veľa teórie a pomerne zložiťých IT konceptov naučil pri kofole s kamošmi. Išlo to do hlavy úplne hladko, bez námahy, veď sme si tam chodili oddýchnuť po celodennej práci. Nikto neudával tému, nikto nemoderoval, každý kecal o čom chcel a nikto netušil, o čom budeme hovoriť o desať minút – možno o babách. Vtedy mi nenapadlo, že sa vlastne učíme.

Najlepšie si zapamätáme to, čo je pre nás práve aktuálne – čo práve v sebe riešime. Čiže učenie je najlepšie vtedy, keď tému určujú študenti, nie učiteľ. A ideálne keď je to v bezpečných podmienkach – teda keď nie sme hodnotení či dávame správne alebo nesprávne odpovede.

Možno si z dvojhodinového stretnutie odnesiem len dve vety. Ale budú to vety, mne šité na mieru. Niekto iný si zas odnesie niečo iné. Čím aktívnejšie každý z nás rozhovor riadi, tým je väčšia šanca, ze sa v ňom vyskytnú veci pre nás užitočné.

Takýto formát sa najprv používal v psychoterapii, kde bolo cieľom vytvoriť ľuďom bezpečné prostredie, kde si môžu, na základe pozorovania seba a ostatných, slobodne uvedomiť, ako sami fungujú.
Ľudo túto myšlienku jemne prispôsobil a už 20 rokov ju používa pre potreby „normálneho“ manažérskeho vzdelávania. Ja a Marek sme jeho „študentami“ a za seba hovorím, že to fakt funguje. Keď som chvíľu učil na škole, najväčšiu pozornosť študentov som mal vtedy, keď som sa nimi nechal odviesť k téme, ktorá ich práve zaujímala. Myslím, že si z nej aj najviac zapamätali.

Zmena
Keď sa snažím niekoho niečo naučiť, najjednoduchšie pre mňa je na neho vysypať všetky informácie. Keď sa ponamáham, doplním príbehy, grafy, aktivity, snažím sa rozprávať pútavo, tak to ani nie je nuda. Ale koľko z toho si ľudia budú pamätať napr. o 2 roky? Zmení ich to nejak, alebo informácie len uložia do pamäti ako knihu do poličky?
Všetci napr. vieme, že k šťastiu stačí byť dobrý k iným, zdravo žiť, meditovať, športovať a pod. Ale kto z nás to naozaj pravidelne robí?
Zmena správania nastáva len pri intenzívnom emocionálnom zážitku. Dovtedy, všetko čo sa naučíme, sú len vedomosti. Vedomosť je super nástroj, ale k tomu, aby sme ho použili, treba niečo viac – vnútornú zmenu. Môj sused desiatky rokov intenzívne fajčil, hoci vedel, že mu to škodí. Prestal, až keď mu doktor povedal, že ak neprestane, čoskoro zomrie. Celý čas vedel, že to takto dopadne – len nemal ten zážitok. Veľa ľudí sa napr. zmení, keď sa stretnú so smrťou. Pozrite si napr. filmy Telefónna búdka, alebo 127 hodín.
Ešte dodávam, že ten zážitok musí byť autentický. Napr. z Power trainingu sme prišli strašne namotivovaní, ale o 2 týždne bolo všetko v starých koľajoch.

Kto má pravdu
V prírodných vedách je to dosť jasné. Jednoducho sa dá zistiť, kto je expert a učiť sa od neho fakty s nízkym rizikom, že sa naučíme nepravdu. Či to pre nás bude užitočné, je už iná vec.
Ale kto má pravdu v otázke slobody? Ako vieme, že niekto je expert na slobodu, motiváciu ľudí, alebo riadenie firmy? Často narážam na „skúsených lídrov, ktorí vedia čo je dobré“ a myslia si, že otázkou otázkou „Koľko máš skúsenosti?“ ma pritlačia k múru. Sú presvedčení, že keď vychovali 2 deti (vychovali = deti stále žijú), alebo ich firma 10 rokov neskrachovala, alebo x rokov učili v škole, je dôkazom toho, že vedia ako správne pracovať s ľuďmi. Zvlášť úsmevné je počúvať, ako presne vedia, koľko slobody si kto zaslúži.
Niektorí ľudia opakujú 40 rokov tie isté chyby a nazvú to štyridsiatimi rokmi praxe.

„Hľadaj ľudí, ktorí hľadajú pravdu, ale vyhni sa tým, ktorí ju našli“

Nikto z nás nie je expertom na slobodu, len hovoríme svoje názory, konfrontujeme ich z inými a hľadáme nezrovnalosti. Takto sa učíme. Neviem, čo je pravda, ale viem, že to, čo si protirečí s faktami, pravda nie je.

Porozumenie
My to robíme tak, že informácie prinášajú všetci. Každý má svoju pravdu a snažíme sa si navzájom porozumieť. Som presvedčený, že keď ľudia jeden druhého naozaj pochopia, zmiznú medzi nimi spory a nájdu spoločnú pravdu. Napr. sa zhodnú na tom, že za istých podmienok má pravdu jeden a za iných druhý. A zrazu majú pravdu obaja.
Ak chcem, aby ma ten druhý pochopil, mal by som najprv pochopiť ja jeho. O tom, či ho chápem správne rozhoduje len on. Najjednoduchšie je, keď mu poviem, ako mu rozumiem a on ma buď poopraví, alebo povie : „Presne takto som to myslel“. Potom môžem žiadať, aby on zas vypočul mňa a to až dovtedy, kým ja nepoviem: „Presne takto, som to myslel“. Potom môžeme dolaďovať naše pohľady a hľadať v nich nezrovnalosti. Niekedy pri tom „slovíčkárim“, aby som si bol istý, že slovám rozumieme rovnako. Je to náročné hlavne na trpezlivosť, ale krásne v riešení konfilktov. Väčšina nezhôd je v tom, že si nerozumieme, nie v tom, že nesúhlasíme.

Silné emócie
Ak však jeden z nás porozumieť nechce, len chce opakovať to svoje, tak je problém a vtedy nezostáva nič iné, len byť asertívny, teda používať kontramanipulačné techniky, alebo odísť. Preto sa niekedy stáva, že na diskusii je „hustá atmosféra“. Na našich diskusiách o Slobode v práci sa to stáva dosť málo, lebo väčšinou si porozumieme rýchlo. No keď sa to stane, práve vtedy nastáva spomínaný intenzívny emocionálny zážitok a proces skutočnej zmeny. Niekedy to je fakt ťažké, ale mne osobne najviac pomohli práve takéto momenty. Niekedy som po nich nevedel, kde je sever, ale o niekoľko dní sa mi zrazu vyjasnilo a bolo to, akoby som zhodil ťažký kameň, ktorý som dovtedy nevedome nosil na chrbte. Za tých pár rokov sedenia na podobných diskusiách sa cítim výrazne ľachší a hlavne viac sám sebou. Cítim sa viac slobodný.

Matúš

Share →

8 Responses to Ako fungujú naše diskusie ku Slobode v práci

  1. […] Tému diskusie zatiaľ nemáme, ak máte nejaký nápad, o čom by ste chcli diskutovať, dajte nám vedieť. Ak ste ešte neboli na našej diskusii, Matúš napísal pekný článok, ako to u nás funguje. […]

  2. […] Minule sme sa dohodli, že témou tejto diskusie bude zodpovednosť šéfa vs. zodpovednosť zamestnanca. Poďme sa teda pokúsiť spolu prísť na to, či má šéf väčšiu zodpovednosť, ako jeho podriadení a čo môže spraviť pre to, aby zamestnanci cítili čo najväčšiu zodpovednosť voči firme. Ak ste ešte neboli na našej diskusii, Matúš napísal pekný článok, ako to u nás funguje. […]

  3. […] Ak ste ešte neboli na našej diskusii, Matúš napísal pekný článok, ako to u nás funguje. […]

  4. Lenka píše:

    Ahoj Matus,
    na prve stretnutie O slobode v praci som sa tesila a bola som fakt zvedava ako to tam chodi. Neviem to porovnat s inymi sedeniami, ale myslim, ze prave toto bolo „trosku huste“ a pre mna neprijemne prekvapenie. Velmi rada sa otvorene rozpravam z ludmi, nemam problem akceptovat ine nazory, ci zmenit ten moj na veci, ktore mi niekto dostatocne podporene argumentami, ci novymi informaciami vysvetli. Ved ako sa hovori, nazor nemeni iba blbec. Na stretnutie 15.7. som sla s uprimnym ocakavanim, ze spoznam nazory ludi na slobodu a zodpovednost. Kedze som nikdy na takom stretnuti, ako Ty nazyvas „ine“ nebola, nevedela som ake tam platia pravidla. V uvode si povedal, ze sa kazdy moze vyjadrit k teme, alebo hocicomu co ho zaujima, ze tam nie su ziadne obmedzenia. Kedze po Tvojich uvodnych slovach ostalo ticho, vyuzila som tuto prilezitost a polozila otazku. Z predchadzajucich skusenosti na inych stretnutiach som bola zvyknuta, ze k otazke je potrebne povedat nieco blizsie, aby ostatni vnimali v akej suvislosti ju kladiem. Naozaj som chcela poznat nazory inych na danu temu, pretoze suvisela s mojou realnou praxou. Ostala som vsak v nemom uzase, na co sa to zvrhlo – invektivy, osocovanie, poucovanie, psychoanalyza…atd. Dostala som od ludi ako Ludo, Rado, Palo, ktori sa tvarili ako majstri sveta v oblasti psychologie taku, podla nich spatnu vazbu, za ktoru by sa nemusel hanbit posledny baca. Pri vsetkej ucte, nieco som v zivote zazila aj dokazala, ale viem, ze clovek sa uci cely zivot a nechyba mi pokora voci tym, ktori ma mozu skutocne nieco naucit, ci inspirovat. To, co som sa naucila na tomto stretnuti je, ze ludia ktori vodu kazu, vino piju. Neovladaju zakladne principy v komunikacii, aktivnom pocuvani, empatii a porozumeni. V prvom rade, bezhlavu kritiku a agresivne vystupovanie, najma zo strany Luda a Rada nazvali spatna vazba. Na x treningoch nam vzdy lektori vstepovali, ze spatna vazba je len pozitivna a ten, kto ju chce niekomu dat sa cloveka, ktoremu ju chce dat slusne opyta, ci ju prijme. Alebo clovek o nu poziada sam. Spatna vazba ma motivujuci a podporny charakter. To co predviedli uvedeni pani sa na spatnu vazbu ani vzdialene nepodobalo. Dalsou vecou bol cas mojich vstupov. Ako som povedala v uvode, nevedala som, co mozem od stretnutia ocakavat, preto som len vyuzila priestor, ktory sa mi tam ponukol. Nikym nebolo predsa stanovene, kolko min. moze kazdy nieco povedat. Na to som si od nervozneho Luda vypocula: „Ja som myslel, ze nieco kratke povies a potom das priestor inym…a Ty len rozpravas a rozpravas“. Tiez od neho zaznelo, ze hovorim, ale nekomunikujem. Pocuval ma tam niekto? Urcite ano, viaceri, najma ti, ktori toto stretnutie zazili prvy krat a rovnako ako ja zmatene zistovali, o com to vlastne je. Tiez bolo zaujimave, ba az usmevne sledovat, ako si ludia protirecili, alebo ako mal Palo nadupanu teoreticku prednasku o fungovani mozgu atd. 3x tak dlhsie ako som hovorila ja, ale nikomu to nevadilo… lebo hovoril o Vasej teme a Vasou recou.
    Cestou domou som rozmyslala, co mi to stretnutie skutocne dalo. A urcite dalo. V prvom rade poznanie, ze tieto stretnutia su urcene ludom, ktori sa takpovediat hladkaju, su na jednej vlnovej dlzke, v pohodicke si o niecom podebatuju….Akonahle tam pride clovek s troskou racionality, vlastnym nazorom, dostatocnou davkou asertivity, stane sa tercom neadekvatnej kritiky. Vnimam to ako neskutocny paradox, ale zaroven tiez dalsie poznanie, ze mam viac empatie a porozumenia ako Ludo s Radom dokopy. Nikdy by som si totiz takto nedovolila reagovat na ludi, ktorych vidim prvy krat v zivote. Jediny Palo sa mi za svoj „prvotny utok“ ospravedlnil. Ostava pre mna teda otvorena otazka, o com to vlastne je? A rovnaky pocit z toho mali dalsi ludia, ktori tam boli a boli orientovani na realitu bezneho zivota a myslim, ked tak teraz rozmyslam, ze si ich vazim viac…
    Toto je moj zazitok a komentar k stretnutiam O slobode v praci, lebo to takto vnimam a v konecnom dosledku tiez dakujem, ze ma to utvrdilo v prescedceni, ze sa az tak menit nemusim. Skor ide len o to, vybrat si na ocakavane prijemne chvile inych, mozno trosku viac v realite zijucich ludi.
    Napriek tomu, zelam Ti vela stastia a radosti v zivote:)
    Lenka

  5. […] diskusie fungujú nejako takto. Však príďte vyskúšať a uvidieť, vstup je voľný […]

  6. […] ste ešte neboli, tu si môžete prečítať, ako fungujú tieto naše diskusie. Najlepšie ak prídete a zažijete […]

  7. […] ste ešte neboli, tu si môžete prečítať, ako fungujú tieto naše diskusie. Najlepšie ak prídete a zažijete […]

  8. […] ste ešte neboli, tu si môžete prečítať, ako fungujú tieto naše diskusie. Najlepšie ak prídete a zažijete […]