Často zažívam sklamanie, keď z našich diskusií niekdo bez slova odíde a už sa nikdy nevráti. Dostávam potom také spätné väzby, že by sme to mali robiť nejako inak a akosi viac chrániť slabších, a že by sme mali my usudzovať, kto je slabší a kto koľko znesie. V takýchto rozhovoroch mi býva ľúto, že daný človek nepochopil pointu a keďže už viac nepríde, tak z nej nemôže tažiť a ja sa cítim neužitočný.

Ak by som toto povedal na diskusii, asi by sa ma niekto opýtal na ten pocit neužitočnosti a začali by sme sa „rýpať“ vo mne. Mne by to bolo nepríjemné, lebo by hrozilo, že sa ukáže čosi o mne, na čo nie som práve hrdý – napr. to, že iní ľudia rozhodujú o tom, či sa ja cítim užitočný a teda, že tu majú moc nad tým, ako sa cítim, teda čiastočne moc nado mnou a teda tu som neslobodný a cez externé ocenenie manipulovateľný. Ak by som tú diskusiu vydržal, jednak by som sa naučil zas niečo o mojej (ne)slobode, no hlavne by som si zažil, že zverejnením takejto osobnej a citlivej veci sa vôbec nič nestalo (teda môžem byť slobodný v hovorení o svojich slabých stránkach) a ďalej by sme sa mohli pokojne rozprávať o tom, čo s tým môžem spraviť. Tiež by niekto iný videl, že v tom nie je sám, a že aj iní majú svoje sračky a možno by sa trochu upokojil. A možno by sa niekto ďalší odvážil zdieľať niečo svoje.

Externé ocenenie je niečo, čo motivuje (resp. manipuluje) a čo nás ovplyvňuje, ako v biznise, tak doma. Ak toto človek o sebe nevie, je možné ho zmanipulovať na nižšiu cenu za jeho prácu, alebo na robenie niečoho, čo ho nebaví. To sa povie, že: „Buď sám sebou“, ale čo to znamená v praxi? Môžem mať načítané všetky možné komunikačné techniky, ale keď sa raz bojím za tým šéfom ísť a povedať mu, čo si myslím, tak si budem len hľadať dôvody, prečo je to takto dobre a prečo sú tí ostatní zlí a nebudem chápať, prečo ešte do mňa aj žena doma rýpe a nakoniec bude aj ona tá zlá.

Toto je ukážka toho, ako to naše teoretické rýpanie sa vo vzťahoch a emóciách súvisí s praktickou realitou. Teraz späť k varovaniu:
Pointou takejto diskusie je (okrem sebaspoznávania) tréning vlastnej slobody. Slobodu si tu každý trénuje tak, že ju za neho nikto nepreberá a čokoľvek chce, musí to minimálne sám povedať a ani tam nemá záruku, že to dostane – presne ako v reálnom svete, len s tým rozdielom, že tam sú autority, ktoré sa postarajú, ktoré ochránia… A my sa tu učíme žiť bez tých autorít, resp. žiť slobodne aj napriek nim.

Čiže:
Tu nie je nikto za nikoho zodpovedný, dokonca tu ani nie nikto zodpovedný za proces. A ak sa ti niečo nepáči, nie je nikto, kto by to mal zmeniť, ak to nezmeníš ty.

Hoci niektorí ľudia hovoria výrazne viac, naozaj to tu nikto neriadi a na daných ľudí sa môžeš sťažovať jedine im. A takéto „sťažovanie sa“ považujem za veľmi užitočné, lebo sa môžeš naučiť niečo o sebe. Osobne ma zaujíma, čo si kto myslí a čo cíti.

Nakoniec chcem napísať, že všetci sme tu do našej miery neslobodý a nikto by tu nemal byť braný ako vzor a už vobec nie ako autorita. Len preto, že XY niečo povedal, ešte to neznamená, že sa tým musíš riadiť.
Presne rovnako funguje normálny život tam vonku, len nás niekto naučil, že postaviť sa sám za seba je neslušné (alebo naopak, že by sme sa mali presadiť na úkor iných), a že treba poslúchať tých hore, lebo ty sám nesmieš a musíš… Tu sa snažíme od týchto zväzujúcich presvedčení odnaučiť.

Matúš

Share →