Jeden z najnovších dielov videoseriálu „Snídaně“ Tomáša Hajzlera a Petra Máru bol priam preplnený inšpiratívnymi myšlienkami na uvažovanie a diskusiu. Stojí za to si ho vypočuť celý. Mňa zaujala pomerne zásadná polemika:

 

Tomáš je presvedčený, že doba, kedy prácu pasívne „hľadáme“, očakávame, že nám ju ktosi iný „dá„, určí nám jej podmienky, mantinely a odmenu, pomaly, ale isto končí. Mnohé tradičné profesie sa automatizujú a ďalšie nám zas čoskoro vyfúknu lacnejší zamestnanci z východu. Predpokladom pracovného úspechu v blízkej či vzdialenej budúcnosti je aktivita, samostatnosť a tak trochu aj podnikavosť každého z nás. Prácu si musíme vytvoriť sami, presnejšie ušiť na mieru – na základe našich záujmov, talentu, silných stránok a vášne. Všetko ostatné bude pomaly zanikať, no unikátna práca nami a pre nás vytvorená prežije a má šancu byť aj unikátne ohodnotená.

 

Petr je pragmatickejší: takýto samostatný prístup vraj nie je pre každého. Ľudia majú rôzne predispozície a na samostatnú kariériu a podnikavosť (či podnikanie) nemá každý prirodzenú „náturu“. Niekomu vyhovuje a v pozícii tvorivého podnikavca sa cíti ako ryba vo vode. Pre iných však môže byť prekliatím. V rybníku nemusia uspieť a ich cesta môže skončiť (podnikateľskou, ekonomickou i mentálnou) katastrofou. Na samostatnosť a tvorivosť totiž nedostali prirodzenú nádielku od Boha. Skôr sa pre nich hodí prostredie väčších firiem a korporácii, menej unikátne a tak trochu aj pasívnejšie zamestnanie, v ktorom možno príliš nehľadajú poslanie, zábavu a využitie svojich silných stránok, ale skôr neškodné prežívanie a obživu.

 

Petr hovorí, že týchto ľudí treba nechať šťastnými, ako sú. V najlepšom prípade budú robiť niečo, o čom nie sú presvedčení, v najhoršom neuspejú. Tomáš oponuje: životný štýl ľudí z nášho okolia zákonite brzdí unikátnejší život tých z nás, ktorí naň ideme trochu revolučnejšie. 

 

Patrím medzi tých, ktorý si občas zaevanjelizuje. Inými slovami: hovorím blízkym a známym o myšlienkach slobody v práci a práci postavenej na indivudálnych prednostiach a výhodách z toho plynúcich (najmä vnútornej pohode a šťastí). Okrem toho, že to v našich končinách ešte pôsobí pomerne „sektársky“, úspech sa dostavuje pomaly. Môj kamarát Jano pracuje v štátnej sfére a je pomerne zdeprimovaný zo svojho (na okolité pomery) nízkeho príjmu. Snažím sa mu otvoriť nové obzory a hovorím mu, že by mal čosi zmeniť ani nie kvôli príjmu, ale skôr zmyslu, pohode a „flow“. V posledných týždňoch začal rozmýšľať o svojich silných stránkach. Zatiaľ sa mu veľmi nedarí, no hľadá.

 

Bojím sa však, že keď sa trochu osamostatní – či už z neho bude rovno podnikateľ-voľnonoháč alebo bude slobodný iným spôsobom – nemusí ho stretnúť úspech. Za čo sa mi dostane pridzeného pocitu viny, že TO ja som ho k TOMU doviedol.

 

Je sloboda, samostatnosť a podnikavosť prirodzená pre všetkých z nás rovnako? Alebo je vhodná len pre niektorých? 

 

Aký je váš názor?
Share →

4 Responses to Vytvoriť si prácu na mieru: je to pre každého?

  1. Slobodu nemožno prikázať, musíme k nej dozrieť píše:

    Potešil ma tento príspevok, je odrazom toho, o čom rozmýšlam stále častejšie v snahe dostať do firmy myšlienky slobody v práci. A mám rôzne reakcie: 1. skupina, ktorej sa to páči a podporovali by ich 2. skupina, ktorá mi otvorene nič nepovie ale tak zvláštne sa na mňa usmieva (predstavujem si, že tak reagujeme niekedy na deti a bláznov) a 3. skupina, ktorá to určite nechce – je to pre ňu namáhavé vymýšľať a aplikovať veci po svojom, uspokojuje ich, ak im niekto vyslovene povie ako to majú robiť. Takže sa prikláňam k názoru Petra Máru – sloboda nie je pre každého, aspoň nie v akomkoľvek čase. Možno tí, ktorí dnes hovoria – povedz mi ako a ja to urobím, o pár rokov budú mať chuť realizovať svoje vlastné nápady. Ale rozhodnutie o tej ceste musia urobiť slobodne a v čase, keď cítia, že sú pripravení a zrelí. A nijaký majiteľ firmy ani evanjelizátor, ani osvietené HR im nemôže neslobodne nariadiť :-), aby boli slobodní. A tu je moja veľká dilema – ako vo firme, kde máme obidve skupiny ľudí (a nie sme malá firma), citlivo zaviesť aspoň pár vecí z kultúry slobodných firiem?
    Pekny den vsetkým, Miroslava.

  2. Robert Zelník píše:

    Stará známa dilema: sloboda vs istota. Niekto je celoživotne nastavený na hľadanie istoty. Pre iného je predstava stabilnej, jednotvárnej, priemernej práce nepochopiteľná a odpudzujúca. U mňa sa to napr. dlhý čas striedalo: v zamestnaniach som sa nudil a ťahalo ma to na slobodu, ale na živnosti som zas hladoval a ťahalo ma to k istote. Na toto podľa mňa neexistuje univerzálna odpoveď. Naopak, je podľa mňa skvelé že si v živote môžeme vybrať a zodpovedať si každý za seba. A kto si nevie vybrať medzi slobodou a istotou, môže si položiť otázku, či ho viac desí predstava hladu (riziko slobody) alebo predstava nudy (riziko istoty). Alebo si vyskúšať jedno aj druhé a potom sa rozhodnúť.

  3. čas, kedy a či vôbec k tomu dozrieme, je u každého z nás rôzné. Je úžasné žiť slobodne. A je pravdepodobné, že iní budú následovať:-)
    andrea

  4. Hmm píše:

    Myslím si, že slobodná firma dáva dobrú možnosť pre ľudí, ktorí hľaduajú niečo medzi samostatnosťou a istotou. Pracujú pre niekoho, ich miera invencie a zodpovednosti nemusí byť až taká vysoká ako pri samostatnom podnikaní, ale pri tom im zamestnávateľ dáva možnosť rozvinúť ich potenciál a silné stránky. Možno je to aj cesta ako ukázať ľuďom, ktorí slobodu určite nechcú že je to vlastne fajn.
    Na druhej strane čo som počul nejaké prednášky ľudí, čo to skúšajú v praxi, často citujú to o tom autobuse a že treba nájsť ľudí, ktorí chcú ísť všetci jedným smerom a o súčte vektorov… skrátka nikdy to nebude pre všetkých, či už preto, že sa na to nedokážu adaptovať pretože nikdy predtým nič také nepoznali, alebo na to naozaj nemajú vlohy. Takí ľudia žiaľ budú musieť slobodnú firmu opustiť pre dobro svoje aj firmy a budú musieť byť nahradení.
    M.E.